KVALITAN - virtuálne chemické lagoratóriumZisťovanie najobvyklejších aniónov / Anióny / Teória

Uvedený systematický postup väčšinou obchádzame tým, že najobvyklejšie anióny hľadáme priamo v pôvodnej látke alebo sodnom výluhu za použitia ich špeciálnych reakcií.

Keďže s tým istým činidlom reaguje aj viac aniónov podobne, musíme vyvolať všetky charakteristické reakcie na dokázanie a identifikovanie ktoréhokoľvek aniónu.

V pôvodnej látke dokazujeme uhličitany tak, že k nej pridáme zriedenú kyselinu sírovú a trocha oxidu chrómového, aby zoxidoval prípadne tam obsiahnutý sírovodík, a vzniknutý oxid uhličitý chytáme do barytovej vody, ktorá sa za prítomnosti oxidu uhličitého zakalí od vzniknutého uhličitanu bárnatého.

Sírovodík v pôvodnej látke dokazujeme tak, že látku okyslime kyselinou chlorovodíkovou a uvoľnený sírovodík poznáme podľa vône alebo papierikom napojeným octanom olovnatým, ktorý účinkom sírovodíka sčernie. Sulfidy, ktoré sa v kyseline chlorovodíkovej nerozpúšťajú, zoxidujeme kyselinou dusičnou alebo chlorečnanom draselným a kyselinou chlorovodíkovou a zo sulfidu vzniknutý síran vyzrážame chloridom bárnatým.

Aj kyanovodík zisťujeme v pôvodnej látke, z ktorej po pridajú kyseliny chlorovodíkovej uniká kyanovodík, ktorý necháme pôsobiť na papier napojený kyselinou vínnou, neskôr zalkalizovaný hydroxidom sodným a navlhčený síranom železnatým. Papier vystavený účinkom plynov ponoríme do roztoku chloridu železitého, mierne okysleného kyselinou chlorovodíkovou, na ktorom za prítomnosti kyanovodíka vznikne berlínska modrá.

Kyanovodík poznáme aj papierikom napojeným alkoholickým roztokom guajakolovej tinktúry a veľmi zriedeným roztokom síranu meďnatého, ktorý vystavený unikajúcim plynom kyanovodíka zmodrie.

Ak hľadáme sírany, pridáme k výluhu so sódou kyselinu chlorovodíkovú až do kyslej reakcie a potom roztok chloridu bárnatého, s ktorým vzniká biela zrazenina, v zriedených kyselinách nerozpustná. Keďže ostatné sírne zlúčeniny bárya sú v kyselinách rozpustné, môžeme v zrazenine identifikovať sírany heparovou skúškou.

Halové prvky dokazujeme tak, že sódový výluh okyslíme zriedenou kyselinou dusičnou a k roztoku pridáme dusičnan strieborný, s ktorým vznikne tvarohovitá zrazenina. Bez ďalších skúšok nemôžeme predpokladať nič viac, iba že sú v nej prítomné halogény. Keď ich chceme identifikovať, musíme ich hľadať takto:

K skúmanému roztoku pridáme trochu chlórovej vody a sírouhlíka. Keď je prítomný jód, vznikne po pretrepaní v sírouhlíkovej vrstve fialové sfarbenie, ktoré po ďalšom pridaní chlórovej vody zmizne, lebo sa vytvorí chlórjodid; keď bol súčasne prítomný aj bróm, sírouhlíková vrstva sa sfarbí na hnedo.

Pri hľadaní chlóru zrazeninu odfiltrujeme, pridáme k nej arzenitan sodný a dôkladne pretrepeme. Za týchto okolností vznikne z chloridu strieborného chlorid sodný, ktorý zostane v roztoku, a katión striebra viaže sa v podobe arzenitanu strieborného. K filtrátu, ktorý najprv okyslíme kyselinou dusičnou, pridáme dusičnan strieborný, s ktorým za prítomnosti aniónu chlóru vznikne biela tvarohovitá zrazenina chloridu strieborného.

Keď sú prítomné aj sulfidy, musíme ich najprv odstrániť amoniakálnym síranom meďnatým a len potom zisťujeme vo filtráte anión chlóru.
Kyselinu fosforečnú dokazujeme takto: Roztok silne okyslíme kyselinou dusičnou a pridáme k nemu molybdénovú solúciu. Za prítomnosti kyseliny fosforečnej vznikne žltá zrazenina fosfomolybdénanu amónneho. Arzeničnany, ktoré reagujú podobne, musíme najprv odstrániť z okysleného roztoku sírovodíkom alebo sulfidom draselným za dodatočného okyslenia roztoku kyselinou chlorovodíkovou.

O prítomnosti ďalších aniónov sa presvedčíme takto: K časti sódového výluhu pridáme kyselinu sírovú až do kyslej reakcie, potom zriedený roztok indiga a zahrejeme. Ak modrá farba indiga zmizne, môže tam byť kyselina chrómová, dusitá, dusičná a chlorečná, ak nezmizne, anióny týchto kyselín nie sú prítomné.

Keď modrá farba roztoku zmizne, zisťujeme najprv kyselinu dusitú. Niekoľko kvapiek roztoku v skúmavke zriedime vodou, pridáme malé množstvo kyseliny sulfanilovej, potom zriedenej kyseliny sírovej, ako aj trocha roztoku síranu α-naftylamínového. Skúmaný roztok sa za prítomnosti kyseliny dusitej sfarbí hneď alebo po krátkom čase na červeno.

Nitráty dokazujeme síranom železnatým a potom podvrstvíme kyselinou sírovou. Za prítomnosti kyseliny dusičnej vznikne na rozhraní hnedý prstenec. Ak je tam bróm a jód, musíme ich vyzrážať síranom strieborným a len potom skúmame, či sa tam nachodí aj kyselina dusičná, lebo tieto halogény reagujú so síranom železnatým podobne. Za prítomnosti kyseliny dusitej pridáme k roztoku koncentrovaný roztok močoviny a roztok okyslíme zriedenou kyselinou sírovou. Za týchto okolností sa kyselinu dusitá rozruší za vývoja dusíka a neruší reakciu dusičnanov so síranom železnatým.

Aj kyselinu boritú môžeme dokazovať v pôvodnej látke tým, že k roztoku pridáme metylalkohol a koncentrovanú kyselinu sírovú a zmes zahrejeme. Za prítomnosti kyseliny boritej unikajú pary, ktoré po zapálení horia zeleným plameňom.

Roztok boritanov za prítomnosti halových kyselín musíme najprv odpariť s kyselinou sírovou, aby sme odstránili halové zlúčeniny, lebo z nich vzniknú tiež etylnaté zlúčeniny, ktoré farbia plameň na zeleno.

Chlorečnany po odstránení chloridov dusičnanom strieborným zredukujeme najprv kyselinou siričitou a potom povaríme so zriedenou kyselinou dusičnou, pričom siričitan strieborný prejde do roztoku a nerozpustený ostane chlorid strieborný, čo je sú časne dôkazom, že v roztoku bol chlorečnan.

Kyselinu oxálovú zisťujeme tak, že sódový výluh okyslíme kyselinou octovou, roztok zahrejeme a pridáme k nemu roztok chloridu vápenatého. Za prítomnosti kyseliny oxálovej vznikne biela zrazenina.

Kyselinu kremičitú v kremičitanoch rozložiteľných kyselinou chlorovodíkovou dokazujeme priamym odparením s touto kyselinou, pričom do roztoku prejdú všetky katióny ako chloridy a filtrovaním sa dajú oddeliť od kyseliny kremičitej, ktorá je za týchto okolností nerozpustná. Kremičitany kyselinami nerozložiteľné najprv rozložíme alkalickou zmesou uhličitanu sodného a draselného, taveninu odparíme s kyselinou chlorovodíkovou do sucha a zvyšok vysušíme. Suchý zvyšok navlhčíme kyselinou chlorovodíkovou a po pridaní horúcej vody filtrujeme. Na filtri zostane nerozpustná kyselina kremičitá. Kyselinu kremičitú musíme v obidvoch prípadoch ešte identifikovať, ako je to uvedené pri oddeľovaní aniónov.