KVALITAN - virtuálne chemické lagoratóriumOddeľovanie / Katióny III. triedy / Katióny / Teória

Oddeľovanie katiónov III. triedy

Filtrát po II.triede zahustíme, aby sme sa zbavili sírovodíka, a potom, zistíme, či nie je prítomná kyselina fosforečná alebo oxálová. Ak sú tieto kyseliny v skúmanej látke prítomné, vyzrážame bielym sírnikom amónnym okrem katiónov III. triedy aj bárium, stroncium a horčík.

Kyselinu fosforečnú zisťujeme takto: Malý podiel roztoku povaríme, aby sme z neho odstránili sírovodík, potom pridáme kyselinu dusičnú, asi dvojnásobné množstvo solúcie molybdénovej a zahrejeme. Za prítomnosti PO₄^3- vzniká kryštalická zrazenina.

Kyselinu oxálovú hľadáme v druhom podieli filtrátu. Pridáme k nemu nadbytok roztoku uhličitanu sodného a povaríme. Zrazeninu odfiltrujeme, filtrát okyslíme kyselinou octovou a pridáme k nemu roztok chloridu vápenatého, s ktorým kyselina oxálová dáva bielu zrazeninu.

Ak sú tieto kyseliny v roztoku, musíme ich pred dokazovaním ďalších tried z roztoku odstrániť.

Kyselinu oxálovú odstraňujeme takto: Filtrát po II. triede odparíme do sucha a zvyšok mierne vyžíhame v tégliku až do úplného zuhoľnatenia organickej látky. Obsah téglika rozpustíme za varu v zriedenej kyseline soľnej a po zriedení vodou filtrujeme. Na filtri má ostať len nezhorený uhlík. Často sa stáva, a to najmä pri prudkom žíhaní, že vzniknú oxidy železa, hliníka a chrómu, nerozpustné v HCl. V takomto prípade ostanú tieto oxidy po rozpúšťaní v HCl na filtri. Aby sme ich dostali do roztoku, rozložíme ich roztápaním s kyslým síranom draselným alebo sódou a dusičnanom draselným a po rozpustení vo vode pridáme roztok do filtrátu.

V prítomnosti kyseliny fosforečnej fiItrát odparíme do sucha, čo zopakujeme ešte dva razy s prídavkom kyseliny dusičnej, aby sme HCl odstránili, pretože v jej prítomnosti by vznikli rozpustné zlúčeniny cínu. Po druhom odparení pridáme 10 ml kyseliny dusičnej, ako aj 1 g cínovej fólie.

Potom obsah misky zahrejeme a odparíme až na nepatrný objem. Po pridaní vody vyberieme kvapku roztoku a skúsime molybdénovou solúciou, či je v nej ešte kyselina fosforečná. Ak je kyselina fosforečná ešte v roztoku, zopakujeme uvedený proces s pridávaním kyseliny dusičnej a cínovej fólie. Nerozpustný podiel, zložený z kyseliny metaciničitej a adsorbovanej kyseliny fosforečnej, odfiltrujeme, filtrát na porcelánovej miske odparíme do sucha, zvyšok rozpustíme v zriedenej HCl, znovu filtrujeme a filtrát použijeme na dokazovanie III. triedy katiónov.

Namiesto opísaného zdĺhavého postupu môžeme kyselinu fosforečnú z roztoku odstrániť za prítomnosti octanu alebo mravčanu amónneho potrebným množstvom chloridu železitého. Skúmaný roztok najprv zneutralizujeme uhličitanom amónnym do prvého zákalu, ktorý rozpustíme v práve potrebnom množstve zriedenej kyseliny octovej, prípadne HCl. Potom odoberieme z roztoku malé množstvo a presvedčíme sa, či neobsahuje železo. Po skúškach na železo pridávame do roztoku postupne v malých dávkach chlorid železitý a po každom pridaní odoberieme trochu roztoku a presvedčíme sa amoniakom o jeho nadbytku alebo nedostatku. Pri nedostatku chloridu železitého vznikne v amoniakálnom prostredí žltá zrazenina fosforečnanu železitého, kým pri nadbytku vznikne okrem toho aj hrdzavočervený hydroxid železitý. Ak zistíme, že zrazenina je po pridaní chloridu železitého a amoniaku ešte žltá, otupíme nadbytok amoniaku zriedenou HCl a pridáme jej ešte toľko, aby sa modrý lakmusový papier sfarbil na červeno, pričom zrazenina sa nemusí celkom rozpustiť. Chlorid železitý pridávame tak dlho, kým po poslednom pridaní nevznikne hrdzavočervená zrazenina hydroxidu železitého. V tomto okamihu prestaneme pridávať chlorid železitý. Obsah kadičky povaríme, kým sa zrazenina dobre neusadí, a vzniknutú zrazeninu, ktorá obsahuje hydroxidy železa, hliníka, niečo chrómu, mangánu a fosforečnan železitý, rýchlo odfiltrujeme. Zrazeninu rozpustíme v zriedenej HCl a do roztoku pridáme peroxid vodíka a NaOH. Za týchto okolností sa vylúči železo a mangán, kým hliník a chróm s kyselinou fosforečnou ostanú v roztoku. Zrazeninu odfiltrujeme a zisťujeme v nej mangán, kým filtrát použijeme na dokazovanie hliníka a chrómu. Pritom použijeme farebné reakcie hliníka a chrómu, ktoré kyselina fosforečná neovplyvňuje.

Časť filtrátu okyslíme HCl a pridáme 1 ml 0,1% vodného roztoku soli kyseliny alizarínsulfónovej a toľko amoniaku, aby žltočervená farba roztoku prešla do tmavo červena. Po okyslení kyselinou octovou vypadne z roztoku v podobe červených vločiek farebný lak ako dôkaz prítomnosti hliníka. Aby sa zrazenina objavila ešte zreteľnejšie, odfiltrujeme ju a premyjeme na filtri studeným roztokom chloridu amónneho. Skúška je veľmi citlivá a pre hliník charakteristická. Chróm zisťujeme v druhej polovičke roztoku, ktorý okyslíme kyselinou sírovou a pridáme k nemu niekoľko mililitrov éteru a peroxidu vodíka. Obsah skúmavky prudko zatrepeme; ak je v roztoku chróm, sfarbí sa na modro a modré sfarbenie onedlho prejde do éterickej vrstvy, kde o krátky čas zmizne.

Za prítomnosti kyseliny oxálovej a fosforečnej odparíme filtrát po II. triede s prídavkom kyseliny dusičnej dva razy do sucha a potom mierne vyžíhame, čím odstránime kyselinu oxálovú. Zvyšok rozpustíme v kyseline dusičnej, pridáme staniol a odstránime kyselinu fosforečnú.

Kyselinu oxálovú môžeme odstrániť aj tak, že filtrát odparíme a odparok povaríme s roztokom uhličitanu sodného, čím vznikne oxalát sodný, ktorý prejde do roztoku, kým kyselina fosforečná ostane na filtri v uhličitanovej zmesi. Pri tomto druhom spôsobe musíme hliník a chróm, ak sme ich nedokázali v zrazenine, hľadať aj vo filtráte, pretože pri tomto postupe nemusia sa vylúčiť ako hydroxidy, a tak ostávajú v roztoku.

Ak je filtrát po sírnikoch II. triedy po vykonaní týchto skúšok, resp. po odstránení kyseliny fosforečnej a oxálovej príliš zriedený, koncentrujeme ho, pridáme k nemu trochu chloridu amónneho, potom amoniak do alkalickej reakcie a zrážame ho bielym sírnikom amónnym alebo prúdom sírovodíka, kým sa vytvára zrazenina. Vzniknutú zrazeninu povaríme a odfiltrujeme za horúca. K odtekajúcemu filtrátu pridáme trochu bieleho sírnika amónneho, aby sme sa presvedčili, či vyzrážanie bolo dokonalé. Zrazeninu na filtri premyjeme vodou, ku ktorej pridáme trocha bieleho alebo žltého sírnika amónneho. Filtrát aj s prvým podielom premývacej vody, ktoré obsahujú katióny IV. a V. triedy, odložíme a zrazeninu na filtri identifikačne preskúšame. Zrazeninu, ktorá môže obsahovať sírnik nikelnatý (čierny), sírnik kobaltnatý (čierny), sírnik železnatý (čierny), sírnik mangánatý (pleťový), sírnik zinočnatý (biely), hydroxid chromitý (zelený), hydroxid hlinitý (biely), hydroxid titaničitý (biely huspeninovitý) a sírnik uranylu (hnedý), sklepneme do porcelánovej misky, kde ju polejeme 20 až 30 ml 4% až 5% HCl, ktorú necháme pôsobiť za studena, kým uniká sírovodík. Čierny nerozpustný podiel odfiltrujeme a premyjeme vodou. Zrazenina obsahuje sírniky niklu a kobaltu, kým ostatné katióny III. triedy ostávajú vo filtráte vo forme chloridov. Najprv pátrame po kobalte a nikle. Nato si pripravíme fosforovú perličku a vyskúšame na nej malú časť čiernej zrazeniny. Za prítomnosti kobaltu sa perlička sfarbí na modro, kým nikelnaté soli ju sfarbia na hnedo. Keď sú tam súčasne obidva katióny, perličkovou skúškou poznáme len kobalt, pretože modrá farba zakryje hnedú farbu. Zvyšok čiernej zrazeniny rozpúšťame v lúčavke kráľovskej, nadbytočné kyseliny odparíme takmer až do sucha, zalkalizujeme NaOH a po rozpustení zrazeniny v kyseline octovej pridáme trochu vody a v pripravenom roztoku dokazujeme kobalt a nikel. Roztok rozdelíme na päť častí. K prvej pridáme KCN, kým sa vzniknutá zrazenina nerozpustí. Potom roztok povaríme, pridáme niekoľko kvapiek silnej brómovej vody a podvrstvíme ho koncentrovaným KOH. Keď vznikne na rozhraní čiernohnedé pásmo, prípadne zrazenina, je nikel v roztoku.

K druhej časti roztoku pridáme amoniak až do silne alkalickej reakcie a po krátkom miešaní pridáme trochu jednopercentného alkoholického roztoku dimetylglyoxímu a povaríme. Za prítomnosti niklu vznikne hneď alebo onedlho šarlátovočervená zrazenina.

Kobalt zisťujeme v ďalšej časti pripraveného roztoku, ku ktorému pridáme nadbytok rodanidu draselného a zmes amylalkoholu a éteru. Za prítomnosti kobaltu sa alkoholicko-éterická vrstva sfarbí na modro.

Do štvrtej časti roztoku pridáme koncentrovaný roztok dusitanu draselného, s ktorým vznikne za prítomnosti kobaltu žltá zrazenina hexanitrito-kobaltitanu draselného.

Do poslednej časti roztoku pridáme roztok α-nitrozo-β-naftolu, s ktorým kobalt poskytuje purpurovočervenú zrazeninu.

Filtrát pú oddelení kobaltu a niklu, ktorý obsahuje katióny mangánu, zinku, železa, hliníka, chrómu, titánu a uránu, úkyslíme niekoľkými kvapkami koncentrovanej kyseliny dusičnej a povaríme, aby sa dvojmocné železo zoxidovalo. K roztoku po odparení na malý objem pridáme nadbytok NaOH, povaríme a pú zriedení vodou filtrujeme. Hydroxidom sa vyzráža hydroxid železitý, hydroxid chromitý, hydroxid mangánatý, pyrouránan sodný a hydroxid titaničitý, kým hliník a zinok zostanú v roztoku.

Najprv zisťujeme titán, a preto malú časť zrazeniny vysušíme v porcelánovom tégliku a stavíme s kyslým síranom draselným. Po vychladnutí taveninu vylúhujeme vodou a k roztoku pridáme peroxid vodíka, s ktorým zlúčeniny titánu poskytujú hnedožlté sfarbenie.

Druhú časť zrazeniny rozpustíme v kyseline dusičnej a do roztoku pridáme bizmutičnan sodný alebo oxid olovičitý. Ak je mangán prítomný, vznikne ružovofialové sfarbenie v prvom prípade už za studena a v druhom po zahriatí. Ak ho takto dokážeme, prikročíme priamo k dokazovaniu uránu. Keď hú nezistíme (ak je prítomný v stopách), postupujeme presne podľa návodu.

Hlavnú časť zrazeniny, ktorá obsahuje hydroxid železitý, chromitý, pyrouránan sodný, oxid titaničitý a hydroxid manganatý, po premytí horúcou vodou rozpustíme v HCl a po pridaní chloridu amónneho zrazíme amoniakom za varu a rýchlo filtrujeme, pričom mangán ostane v roztoku. Vzniknutú zrazeninu odfiltrujeme a po premytí vodou rozpustíme v malom množstve HCl. Do roztoku pridáme nadbytok tuhého uhličitanu amónneho a povaríme. Za týchto podmienok sa vylúči hydroxid železitý, titaničitý a chromitý, kým urán ostane v roztoku, Zrazeninu odfiltrujeme a vo filtráte dokazujeme urán, ktorý s ferokyanídom draselným poskytuje červenohnedú zrazeninu.

Časť zrazeniny vylúčených hydroxidov rozpustíme v HCl a rozdelíme na dve časti. V jednej časti zisťujeme železo ferokyanidom draselným, s ktorým za prítomnosti soli železitej vznikne modrá zrazenina berlínskej múdrej. Do druhej časti roztoku pridáme roztok rodanidu draselného alebo amónneho, s ktorým soli železité dávajú intenzívne červené sfarbenie. Keďže tieto reakcie sú také citlivé, že nimi dokážeme aj stopy železa, nepatrné sfarbenia skúmaných roztokov môžu pochádzať aj od nečistôt z použitých chemikálií.

Časť zrazeniny použijeme na dokazovanie chrómu. Preto časť zrazeniny vysušíme a stavíme sú sódou a dusičnanom draselným v platinovom tégliku. Vzniknutú taveninu vylúhujeme vodou a vodný výluh prefiltrujeme. Filtrát za prítomnosti chrómu býva žltý a po pridaní kyseliny octovej ešte získa na farebnej intenzite. Soli trojmocného chrómu môžeme oxidoval aj peroxidom vodíka, a to tak, že zrazeninu povaríme 10 minút s 3% peroxidom vodíka. V obidvoch prípadoch použijeme na dokazovanie chrómu po okyslení kyselinou octovou niektorú rozpustnú soľ olova, s ktorou dáva chróman a dvojchróman žltú zrazeninu.

Filtrát po zrážaní tretej triedy amoniakom obsahuje mangán. K roztoku po okyslení kyselinou dusičnou pridáme trochu dusičnanu strieborného na vyzrážanie prítomného CI-, zrazeninu odfiltrujeme a filtrát po pridaní koncentrovanej kyseliny dusičnej a oxidu olovičitého zahrejeme do varu. Za prítomnosti mangánu vznikne ružové až fialové sfarbenie.

Soli manganaté môžeme oxidovať aj v prostredí okyslenom kyselinou sírovou, peroxisíranom amónnym alebo peroxisíranom draselným, pričom sa roztok sfarbí na ružovo, resp. na fialovo od vzniknutého manganistanu.

Filtrát po zrážaní hydroxidom sodným obsahuje hliník a zinok. Kvapku skúmaného roztoku nanesieme na alizarínový papier, ktorý vystavíme účinku dymov amoniaku. Za prítomnosti hliníka sa papier sfarbí na červenofíalovo.

K časti filtrátu pridáme v nadbytku tuhý chlorid amónny a povaríme. Pri varení uniká amoniak a súčasne sa vyzráža hydroxid hlinitý. Zrazeninu odfiltrujeme, časť jej po premytí vysušíme a spálime na uhlí tak, že použijeme dúchadlo. K vzniknutému náletu na uhlí pridáme kvapku dusičnanu kobaItnatého a znovu vyžíhame. Za prítomnosti hliníka sfarbí sa pôvodne biely nálet na modro. Keď je zrazeniny málo, pokropíme ju po vysušení kyselinou dusičnou a dusičnanom kobaltnatým. Filtračný papier navinieme okolo platinového drôtu alebo magnezitovej tyčinky a spálime. Zvyšok po spálení za prítomnosti hliníka zmodrie. Reakcia je taká citlivá, že takto dokážeme aj stopy hliníka, ktoré môžu pochádzať z použitých nádob. Filtrát po hliníku, ktorý obsahuje zinok, okyslíme kyselinou octovou a zavedieme doň sírovodík. Za prítomnosti zinku sa vylúči biely sírnik zinočnatý.

Časť odfiltrovanej zrazeniny vyžíhame na uhlí tak, že použijeme dúchadlo; vzniknutý nálet je za prítomnosti zinku za tepla žltý a za studena biely. Nálet pokropíme dusičnanom kobaltnatým, ktorý sa po novom vyžíhaní sfarbí na zeleno. Časť zrazeniny rozpustíme v zriedenej HCl a k roztoku pridáme ferokyanid draselný. Za prítomnosti zinku vznikne biely zákal.

Katióny III. triedy môžeme oddeľovať aj takto:

Filtrát po oddelení kobaltu a niklu zbavíme varením sírovodíka, potom pridáme niekoľko kvapiek kyseliny dusičnej alebo peroxidu vodíka a znova povaríme, aby sa dvojmocné železo zoxidovalo. Potom roztok zneutralizujeme uhličitanom sodným, ktorý pridávame najprv v tuhej forme a potom v roztoku, kým nevznikne zákal, ktorý odstránime pridaním malého množstva zriedenej HCl.

Do zneutralizovaného roztoku pridáme vo vode suspendovaný uhličitan bárnatý, kým sa ho časť nevylúči a roztok sa celkom neodfarbí. Zrážať musíme za studena, lebo za horúca by sa zrážali všetky katióny. Zrazeninu, ktorá obsahuje okrem nadbytku uhličitanu bárnatého aj hydroxidy železa, hliníka a chrómu, odsajeme a premyjeme studenou vodou. Pri tomto spôsobe oddeľovania mangán a zinok zostanú v roztoku a vylúčia sa len hydroxidy troj- a viacmocných katiónov.

Zrazeninu po premytí rozpustíme v zriedenej HCl. Potom zahrejeme a vyzrážame nadbytok bária práve potrebným množstvom zriedenej kyseliny sírovej. Po usadení zrazeniny sa kvapkou kyseliny sírovej presvedčíme o úplnom vyzrážaní bária. Síran bárnatý odfiltrujeme, premyjeme vodou a zachytený filtrát zneutralizujeme za tepla NaOH tak, aby sa nevytvorila ešte zrazenina. K roztoku potom pridáme opatrne roztok peroxidu sodíka, ktorým sa vylúči hydroxid železitý, kým hliník ako hlinitan a chróm ostanú v roztoku. Ďalšie oddeľovanie a dokazovanie katiónov je podobné ako pri predošlom spôsobe.

Uvedený, tzv. bárnatý spôsob možno s výhodou použiť, keď je zinok prítomný len v malom množstve.

Pripomienky k oddeľovaniu katiónov III. triedy

Oddeľovanie III. triedy je zo všetkých najkomplikovanejšie, a preto vyžaduje veľkú pozornosť pri prekonávaní rozličných ťažkostí, ktoré sa stavajú do cesty pri normálnom pracovnom postupe. Veľké chyby môže zapríčiniť prítomnosť nepovšimnutých kyselín, ako kyseliny oxálovej, fosforečnej, boritej, fluorovodíkovej a kyseliny sírovej, ktoré v alkalickom prostredí strhávajú do III. triedy aj katióny IV. triedy. Nie menšie chyby zapríčiňujú aj neodstránené organické látky, za prítomnosti ktorých ostávajú v roztoku chróm a hliník. Aby sme týmto ťažkostiam predišli, musíme prímesi, ktoré ich zapríčiňujú, z roztoku včas odstrániť. Organické látky, ako aj spomínané kyseliny odstraňujeme pred začatím oddeľovania III. triedy.

Pred zrážaním III. triedy musíme pridať chlorid amónny, ak sa ho za pracovného postupu nevytvorilo dosť, lebo by sa mohol vylúčiť aj horčík, a naopak, hliník by ostal v roztoku.

Ak sú spolu alkalické zeminy a kyselina boritá, vylúčia sa s katiónmi III. triedy. Pri rozpúšťaní v 5% HCl alkalické zeminy prejdú do roztoku v podobe chloridov, ale kyselina boritá sa rozpustí len čiastočne a jej hlavná časť ostane v zrazenine kobaltu a niklu.

Katióny IV. triedy, ktoré prešli do roztoku pri rozpúšťaní v HCl, možno najjednoduchšie odstrániť pridaním kyseliny sírovej a väčšieho množstva alkoholu, v ktorom sú sírany alkalických zemín nerozpustné. Za prítomnosti kyseliny boritej odparíme skúmaný roztok s metylalkoholom za pridania kyseliny sírovej niekoľko ráz do sucha, pričom kyselina boritá unikne v podobe metylesteru.

Do zrazeniny katiónov III. triedy sa môže strhnúť ako síran, vápnik a fluoridy alkalických zemín, ktoré sú za studena v 5% HCl temer nerozpustné a nájdeme ich pri zisťovaní kobaltu a niklu na ich mieste.

Keď sa strhne síran vápenatý medzi katióny III. triedy, po pridaní hydroxidu sodného sa vápnik vyzráža spolu s mangánom. Aby sme tomu predišli, musíme pridať pri oddeľovaní katiónov III. triedy nadbytok uhličitanu bárnatého, aby sa síran vápenatý dokonale premenil na uhličitan vápenatý a vylúčil sa z roztoku.

Ďalšie vážne chyby môže zapríčiniť prítomnosť hliníka a horčíka. Pri zrážaní sírnikom amónnym sa môže zvláštnou zhodou okolností vytvoriť medzi kysličníkmi horčíka a hliníka spinelová väzba O=AI-O-Mg-O-AI=O, čím vznikne v HCl veľmi ťažko rozpustná zlúčenina, ktorá ostane v zrazenine sírnikov kobaltu a niklu, kde na ňu možno veľmi ľahko zabudnúť.

Aby sme aj v takomto prípade dokázali prítomný horčík a hliník, zrazeninu rozpustíme v koncentrovanej HCl a zo vzniknutého roztoku vyzrážame amoniakom hliník. K inej časti roztoku pridáme kyselinu vínnu alebo citrát amónny a vyzrážame horčík fosforečnanom amónnym alebo sodným. Keď amoniak alebo sírnik amónny obsahuje uhličitany, okrem katiónov III. triedy vyzrážajú sa v podobe uhličitanov aj katióny IV. triedy. Uhličitany môžu vzniknúť aj pri filtrácii účinkom vzdušného oxidu uhličitého. Ak sa katióny IV. triedy vyskytujú len v stopách, môžu stačiť stopy oxidu uhličitého z reagencií na ich úplné vyzrážanie, takže na obvyklom mieste ich nenájdeme. Aby sme predišli tejto chybe, pridáme pred zrážaním III. triedy asi 1g hydroxylamínchlórhydrátu, ktorý zabráni, aby sa katióny IV. triedy strhli do zrazeniny katiónov III. triedy. Filtrát v takomto prípade musíme odpariť za pridania koncentrovanej kyseliny dusičnej, ktorá rozruší pridaný hydroxylamín a vodný výluh potom normálne zrážame.

Filtrát po zrážaní sírnikom amónnym býva normálne žltkastý, ak je hnedočierny, býva to príznakom prítomnosti niklu, ktorý prechádza filtrom v podobe koloidného sírnika nikelnatého. V takomto prípade roztok mierne okyslíme kyselinou octovou a povaríme, čím sa vyzráža filtrovateľný sírnik nikelnatý. Keď to nepomôže, pridáme k roztoku trocha sírnika amónneho, nádobu uzavrieme zátkou a odstavíme na 24 hodín. Po tomto čase sa vylúči obyčajne už filtrovateľný sírnik nikelnatý. Koloidný stav môžeme zrušiť aj tak, že do roztoku nastriháme trocha filtračného papiera, s nádobou prudko zatrepeme a asi po 5 minútach filtrujeme.

Za prítomnosti solí nikelnatých a kobaltnatých musíme dbať na to, aby množstvo minerálnej kyseliny pri zrážaní sírovodíkom presahovalo 3 % kyslosti, lebo sírniky týchto katiónov sa len za týchto okolností nevylúči a z roztoku. Sírnik nikelnatý a kobaltnatý sa vylučujú najmä vtedy, keď sú v roztoku prítomné aj tlmivé roztoky (octany, sulfokyanidy atď.).

Filtrát po nikli a kobalte oxidujeme kyselinou dusičnou a zrážame za chladu hydroxidom, potom ho dosť dlho povaríme, lebo chróm sa alebo vôbec nevylúči, alebo sa nevylúči kvantitatívne.

Niekedy sa stáva, hlavne za prítomnosti kobaltu a chrómu, že filtrát po zrážaní sírnikom amónnym je červenkastý alebo hnedý. Toto sa stáva najmä vtedy, keď filtrácia dlhšie trvá, keď sa soli chrómu a kobaltu zoxidujú a viažu sa v podobe komplexnej zlúčeniny, z ktorej sírnik amónny nezráža príslušné sírniky. Množstvo kobaltu, resp. chrómu býva v takýchto prípadoch také nepatrné, že ho môžeme zanedbať, lebo pri ďalšom pracovnom postupe nezasiahne nijako rušivo. Ak sa chceme zbaviť aj týchto stôp, odparíme filtrát do sucha. Zvyšok vypálime a vyzrážame z neho normálne chróm a kobalt.

Pri nedokonalom odstránení kyseliny kremičitej môže sa táto dostať až do III. triedy, kde sa vylúči pri hliníku. Keď máme pochybnosti, či je vylúčená zrazenina hydroxid hlinitý, alebo kyselina kremičitá, premy jeme ju na filtri vodou a polejeme zriedeným roztokom fuchsínu, ktorý vymyjeme vodou. Kyselina kremičitá neuvoľní farbu a zdá sa tmavšie červená ako filter, kým hydroxid hlinitý sa odfarbí a filter je sfarbený tmavšie ako zrazenina na ňom.

Na oddeľovanie katiónov III. triedy je niekoľko metód, ale ani jedna nie je univerzálna, každá sa dá použiť len s určitou výhradou.